Ako som raz prechádzal centrom mesta pozerali všetci. A to som bol len u kamoša s tým, chcel si to skúsiť, samému sa prísť nechcelo ale aj tak som mal cestu veru som aj šiel. A keď som šiel naspať domov a cez centrum, tak so ich nasadil, veď čo by som sa zase nepredviedol. Šiel som po pešej zóne, kým od prve fontány k druhej som stretol 10 ľudí čo sa ma pýtali čo propagujem, tak od druhej fontány až domov asi 50. Všetci mysleli že budem rozdávať nejaké letáčiky alebo robím nejakú akciu.

Ale jeden pán bol bohovský. Prišiel ku mne zastavil ma a hovorí, "Chlapče a ty si čo robil že máš také protézy?" myslel že som prišiel o nohy a celá tá konštrukcia je náhrada za nohy. Veď nohy musel vidieť. Ale v botách. Neriešil som ho moc, bolo mi vtedy príliš do smiechu a radšej som mu ani neodpovedal. Mnoho kamarátok som stretol a chceli to nasadiť ihneď aj na svoje nohy. Je treba vtedy babu z predu držať pekne za ruky a keď bude padať dozadu, skúste padať dozadu vy čo najrýchlejšie a s nohou podopretou inak vám spadne tak nešťastne ako Veronika aj Magdulka. Pozor na to. Nechcete predsa kamarátky zabiť. Tie moje len roztrepali lakte ale aj tak, nie je pekný lakeť roztrepaný na krásnej žene v bielych šatách v horúcom lete.

Skrátka pútal som pozornosť a všetci mysleli že ide o nejakú akciu. Pred našou ulicou som si ich zosadil a šiel radšej pešo po svojich. Niekoľko kopčekov totiž na chodníku môže znamenať nepekný pád. Stačí ak nevidím kameň a stúpnem na neho nie stredom ale len krajom botky. Kameň sa zvrtne mne skrúti nohu a ja padám. Stále som tvrdil a vždy budem tvrdiť že skákacia sranda je pre bláznov čo na tom hodlajú prežiť niekoľko dní a až vtedy môžu poriadne používať triky ako saltá a podobne aj na ulici. Padať rozbíjať hlavu a lakte sa dá všade. Preto treba chrániče no pred zlomeným krkom a väzmi vás neochránia ani tie.